Citame Bibliu

Čítanie zo svätého Evanjelia podľa MatúšaMt 5, 33-37

Ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym.

Ale vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“

Počuli sme slovo Pánov

Pri svojom spracovaní šiesteho a siedmeho prikázania ich Ježiš prehĺbil tým, že im PODRIADIL vnútorného človeka emócií a túžob.

Pri spracovaní starých prikázaní, pokiaľ ide o prísahy, ich rozširuje tým, že ZÁKAZY z jedného druhu prísahy rozširuje na všetky druhy.

V prvom prípade ide o pohyb smerom nadol a dovnútra; v druhom smerom von, pričom kompas sa rozširuje do širšieho kruhu.

Krivá prísaha, falošná prísaha, bolo všetko, čo bolo zakázané. Ježiš zakazuje všetko.

Môžeme si všimnúť, že formy hovorovej prísahy, ktoré náš Pán špecifikuje,

sa nemajú brať ako vyčerpávajúci zoznam toho, čo je zakázané.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Vôbec neprisahajte... nech vaša komunikácia bude Áno, áno; Nie, nie.“

Pripojený dôvod je rovnako univerzálny, pretože naznačuje hlbokú myšlienku, že „čokoľvek je viac ako toto“, teda akákoľvek forma reči, ktorá sa snaží

posilniť jednoduché, vážne tvrdenie takýmito prísahami, aké práve citoval,

„pochádza zo zla“,

pretože pramení z a odhaľuje  skutočnosť, že JEHO SLOVO nie je človekom považované za záväzné a ostatní ho neprijímajú ako konečné.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Keby klamstvá neboli také bežné, prísahy by boli zbytočné.

A prísahy ZVAČŠUJÚ ZLO, z ktorého pochádzajú, tým, že potvrdzujú predstavu, že v klamstve nie je hriech, pokiaľ sa na ňu neprisahá.

Uvedené prísahy sú hovorové a neustále a urážlivo sa miešajú s bežnou rečou  /na Východe/.

Nikde nie sú takí zvyklí klamári a nikde nie je toľko prísah.

Každý cestovateľ tam to vie a vidí, aké pravdivé je Kristovo odvodenie od zvyku prisahať od zvyku klamstva.

Ale tieto jedovaté buriny reči nielenže mali tendenciu degradovať obyčajnú pravdivosť v mysliach ľudí,

ale boli samy o sebe rodičmi nemorálnych únikov, pretože niektorí rabíni v každom prípade učili,

že prísaha „na nebo“ alebo „na zem“ alebo „na Jeruzalem“ alebo „na moju hlavu“ nezaväzuje.

Toto ďalšie zmiernenie povinnosti pravdovravnosti bolo založené na slovách citovaných v Matúšovi 5:33

Lebo, povedali nemorálni škriepkári, „

to sú ‚tvoje prísahy Pánovi‘, ktoré ‚splníš‘, a s tými ostatnými si môžeš robiť, čo chceš.“

Preto náš Pán trvá na tom, že každá prísaha, aj tieto zmrzačené, hovorové, ktoré sa vyhýbajú Jeho menu,

je v podstate odvolaním sa na Boha .

Prisahať takúto skrátenú prísahu má teda ešte ďalšie odsúdenie, že je to určite neúcta a

pravdepodobne škriepka a má sa porušiť.

Treba plne uznať, že medzi takýmito nezmyselnými vulgárnymi výrazmi, ako sú tieto prísahy alebo ich moderné ekvivalenty,

ktoré dnes znečisťujú toľko úst,

a prísahou vyslovovanou na súde, je len málo spoločného, ​​a možno ďalej uznať váhu toho,

že Ježiš výslovne nezakazuje prísahu „na Pána“

Je však ťažké pochopiť, ako sa zásady, na základe ktorých odsudzuje, majú zabrániť tomu, aby sa dotýkali aj súdnych prísah.

Aj tie sa totiž uplatňujú na základe mylnej predstavy, že pridávajú k povinnosti pravdivosti a poskytujú záruku pravdivosti,

ktorú jednoduché potvrdenie neposkytuje.

Ani nikto, kto pozná povrchnú formalitu a ľahostajnosť, s akou sa takéto prísahy udeľujú a skladajú,

a akou fraškou sa stalo „bozkávanie knihy“, nemôže pochybovať o tom,

že aj súdne prísahy majú tendenciu oslabovať všeobecnú predstavu o hriechu lži a

spoliehanie sa na jednoduché „Áno, áno; Nie, nie“

Nie je dôvod domnievať sa, že slávnostné prísahy na súde alebo pri iných vhodných príležitostiach sú nesprávne, za predpokladu, že sa skladajú s náležitou úctou.

Ale všetky prísahy skladané bez nutnosti alebo v bežnom rozhovore musia byť hriešne,

rovnako ako všetky tie vyjadrenia, ktoré sa odvolávajú na Boha, hoci si ľudia myslia, že sa tým vyhnú vine z prísahy.

Čím horší sú ľudia, tým menej sú viazaní prísahami;

čím lepší sú, tým menej sú potrebné.

Náš Pán neprikazuje presné podmienky, v ktorých máme potvrdiť alebo poprieť,

ale takú neustálu úctu k pravde, ktorá by urobila prísahy zbytočnými.

 Napísané v Levitiku 19:12: „A nebudete falošne prisahať na moje meno“; na čo sa zdá, že sa vzťahuje, keď sa hovorí: „Nebudeš krivo prisahať“: a je to zákon zakazujúci krivú prísahu alebo falošnú prísahu; a to, o čo sa Židia hlavne, ak nie len o to, zaujímali málo o márnosť, iba o pravdu prísahy: lebo márne prisahanie považovali za to isté ako falošnú prísahu;

a preto, pokiaľ to, čo prisahali, bola pravda, nedbali na to, či to malo nejaký význam alebo nie: navyše títo ľudia hrešili tým, že prisahali na stvorenia, o ktorých si mysleli, že ich môžu urobiť, a nehrešili; a keď tak urobili, neboli povinní to urobiť; pretože nepoužívali meno Boha, ktorému sa mali plniť iba sľuby a prísahy,

„ale splníš Hospodinovi svoje prísahy“, Numeri 30:2, ktoré chápali ako sľuby dané iba Hospodinovi a nie iným; a ako prísahy, keď boli v jeho mene a nie inými; ktoré síce plnili, a predsa sa necítili byť nimi zaviazaní

2 KOr 11

30 Ak sa treba chváliť, budem sa teda chváliť svojou slabosťou. 

31 Boh a Otec Pána Ježiša, požehnaný naveky, vie, že neklamem.

Levitikus obsahuje odkaz na tretie prikázanie. K nim náš Pán pripája, ale vykoná atď., čo je podstatou Deuteronómia 23:23 (porov. Numeri 30:2). (O Pánovom výroku predstavujúcom súčasnú formu učenia o prísahách, porov. verš 21, pozn.) Toto súčasné učenie bolo logickým odvodením z výrokov Zákona, a predsa Zákon mal vyšší cieľ. Matúš 5:33

Deut 23

22 Ak dáš sľub Hospodinovi, svojmu Bohu, nemeškaj ho splniť, lebo Hospodin, tvoj Boh, to bude určite od teba žiadať, inak by si mal hriech. 23 Ak nebudeš sľubovať, nezhrešíš. 

https://biblia.sk/citanie/seb/nm/30

Krivá prísaha je teda neplnenie sľubov potvrdených prísahou.

Kristus preto zvlášť zakazuje sľubné prísahy, pretože ľudia nimi vyhlasujú budúce veci, z ktorých nič nie je v ich moci,

pozri Matúš 5:36.

Ľudské prísahy, o ktorých Mojžiš dáva predpisy alebo ktoré prisahali svätí muži, sa častejšie vzťahujú na potvrdzovanie,

zriedkavejšie na sľubovanie a v skutočnosti viac ľudí krivo prisahá ohľadom budúcich ako minulých záležitostí.

Preto Rimania rozumne uprednostňovali zaviazanie svojich úradníkov prísahou na konci,

a nie na začiatku úradu. – ὅρκους, prísahy) napr. veci sľúbené prísahou

--------------------------------------------------------------

AMOS
2 Prisahal Pán, Hospodin, vo svojej svätosti: „Hľa, prídu na vás dni,

Dôvod, prečo Kristus zakazuje prisahať na nebo, je ten, že je to Boží trón;

s odkazom na Izaiáša 66:1, kde sedí, žiari sláva jeho majestátu a je sama o sebe slávna a vznešená a nemá sa o nej hovoriť márne;

a najmä z dôvodu, ktorý Kristus uvádza inde, Matúš 23:22, že „kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón a na toho, kto na ňom sedí“; takže dvojnásobne zhrešili, najprv tým, že verejne prisahali na to, čo je Božie stvorenie; a potom tým, že mlčky vtiahli Boha do svojich unáhlených a márnych prísah.

Pokrytectvo bolo také rozšírené, že Židia tej doby si mysleli, že sa vyhnú hriechu krivej prísahy, ak sa vo svojich prísahách vyhýbajú používaniu Božieho mena. Jedno z rabínskych výrokov bolo: „Ako pominie nebo a zem, tak pominie aj prísaha, ktorú zložili.“ Náš Pán ukazuje, že falošná prísaha zložená nebom, zemou alebo Jeruzalemom je napriek tomu znesvätením Božieho mena